Tak sa nám to kráti. 21.novembra je preberanie motocyklov a doprovodných vozidiel vo francúzskom Le Havre a ich nalodenie. V súčasnosti finišujú práce na príprave doprovodného vozidla. To pripravuje Dušan vo svojej dielni. Podarilo sa mu zohnať zánovné Ducato 4x4. Tento ročník musia byť vozidlá 4x4 pretože je nová trať a veľmi náročná. Ako pre súťažiacich tak aj pre doprovod. Dokonca 11 januára bude etapa s cieľom v bivaku kde nebudú mať doprovodné vozidlá prístup, tak neviem vlastne ako sa tam bude napríklad nocovať. Jedna etapa by mala byť náročná na doprovod – cca 650 km od bivaku do bivaku žiadna pumpa. Preto poriadatelia pripravujú palivo v sudoch. Naše motorky ešte nie sú pripravené – Dušan na nej jazdil vcelku dosť, no má ju u Jara Katriňáka ktorý mu montuje prístroje, ktoré som našťastie objednal s predstihom. Mešká ale držiak Iritracku, no v stredu by tu mal by����������������. Na moju motorku si prístroje montujem sám, no je tam toľko laborovania a vymýšlanie že pri nej trávim celé noci. A strašná spústa káblovania a poistiek, no takto sa v tom aspoň budem vyznať. Bolo treba namontovať a zapojiť: Roadbook – najdôležitejší prístroj ktorý pretáča papierovú rolku s itinerárom Osvetlenie roadbooka Držiak GPS /samotné GPS so zabudovaným Sentinelom dostaneme v Le Havre Držiak Iritracku – Iritrack slúži na komunikáciu s organizátorom v prípade nehody, poruchy a pod. 2 ks tripmastrov Speedocap – prístroj do ktorého sú prenášané údaje z GPS prostredníctvom ktorého sleduje jazdec azimut a ktorý mimo iného indikuje rýchlosť rozsvecovaním diód v oblasti s obmedzenou rýchlosťou. Bzučiak sentinelu a zároveň ktorý avizuje prekročenú povolenú rýchlosť na niektorých úsekoch Diódové svetlo – dopĺňa akustickú výstrahu Napájanie prístrojov cez zvláštnu poistkovú skrinku 4ks antén Nové vypínače, lebo na riadidlách sú ovládače Tripov a roadbooku a pôvodné bolo treba vyhodiť No a hromadu káblovania a konektorov. Už mi z toho šibe. Pôvodné káblovanie som povystríhal, ostalo len to najnutnejšie. Tento ročník sa štartuje z Mar del Plata. Vozidlá budeme preberať z prístavu Delta Dock 100 km od Buenos Aires kde mienime ísť z letiska taxíkom. Potom cca 600km do Mar del Plata. Dušan dal spraviť na prevoz motoriek špeciálny prívesný vozík, ktorý potom povezieme až do Limy na streche Ducata. V Mar del Plata by sme mali byť 28.dec. Rezervoval som asi štyri hotely/ aj pre Svitkovcov/, uvidíme kde vlastne budeme spať.
23.11.2011 Nalodenie v Le Havre Cez víkend 19-20.11. Čipkovci s Janom Rumplim a s Romanom Repom a jeho chalanmi konečne dokončili a naložili asistenčné Ducato. Teda ostalo tam miesta tak pre jedného stojaceho človeka. Kto tam bude absolvovať zhruba 600 km cestu z Delta Docku pri Buenos Aires do Mar del Plata kde bude prebierka sme ešte neriešili. Asi sa budeme striedať. Ja som u Dušana ešte otestoval tlmiče a sekundárny prevod, lebo pri naliatí 30l benzínu, a 3 litrov vody do motorky a zaťažení ďalšou povinnou či nepovinnou výbavou a prístrojmi Iritrack, GPS so Sentinelom sa javilo pruženie ako príliš mäkké. A prevod 15/48 sa mi zdal príliš rýchly.
Vzadu som vymenil pružinu ako mal Dušan, predok bol však ešte mäkký, no riadne ho otestujeme až pred preberačkou aj s komplet výbavou. Zoberieme so sebou ešte dáke silnejšie pružiny. S prevodom 14/48 motorka išla na trojku úplne ľahko cez 100 km/h , ani 1-tka nebola dáka rýchla tak by to mohlo byť optimum V pondelok 21.11. som chalanov počkal v Bratislave na pumpách kde som si stihol ešte poumývať zablatené čižmy čo som týždeň hľadal a našiel až ráno pri odchode celé od blata. Do Le Havru sme išlo okrem asistenčného Ducata Dušanove obytné Ducato. Cestou nás napadlo pozrieť v Paríži Eiffelovku. Dobrým nápadom sa nám vtedy zdalo s nostalgiou a symbolicky odštartovať Dakar v Paríži, tak sme vytiahli motorky a o druhej v noci sme si dali zopár kolečiek popod Eiffelovku. Namiesto divákov tam však boli černosi čo ponúkali svetielkujúce makety veže, milenci ležiaci na asfalte /hlavne on a on/ a obrovská spústa potkanov. Nemuselo to skončiť dobre, no policajná hliadka tam prišla keď sme už mali naložené a zatvárali zadné dvere Ducata. V Le Havre sme sa ráno zobudili pri Števovom a Ivanovom aute. Fero Hostinský nám poradil čo máme prvé robiť aby sme nestrácali čas. Samotná prebierka a testovanie prístrojov prebehlo v poriadku. Všetko sme mali dobre pozapájané a prístroje fungovali. Akurát nám vytkli dýky, čo mali chalani vpredu v aute. Nožíky majú slúžiť na vyrezanie sa z napnutých pásov po prípadnej havárii, tak nesmú mať ostrý špic, aby sme sa pri vyrezaní nepichli do brucha. Musíme si do Mar del plata doniesť iné. Motoriek na prebierke nebolo veľa asi boli hlavne 21.11. Popri nás boli na prebierke však aj fabrickí jazdci KTM – Coma , Despress a ostatní. Nakoniec sme odovzdali auto aj motorky v prístavnom terminále a to bolo všetko. Ráno o siedmej sme už boli v Bratislave. 4.12.2011 Po príchode z Le Havre V Le Havre sme nalodili aj asistenčné auto s výstrojou, stanmi , náradím, náhradnými dielmi včítane skoro celej rozobranej jednej BMW. Aby sme si mohli ešte natrénovať výmenu a nastavenie pružín, a zistiť čo by bolo treba ešte s motorkou robiť požičali nám z FMoto Bavaria ešte jeden jazdený motocykel BMW G450X a v sobotu som bol pre skoro novú motorku v Říčanoch u Prahy. http://martymoto.cz/ Je síce akože jazdená, ale len cca 20 hodín po ceste. aj so smerovkami aj s cestným prevodom ešte neodblokovaná.Ako nová. Takže ak bude dobrý čas budem sa môcť odviesť na zhodnej motorke ako pôjdem Dakar. Totižto doteraz som na Dakarovke sedel iba asi 10 minút čo som otestoval tlmiče s plnou nádržou. Mimotoho som doteraz vlastne na žiadnom 4-takte ani nesedel. BMW mi ale padla dokonale do ruky tak sa snáď počas prvej etapy zžijeme. Našťastie je prvá etapa síce najdlhšia - 856 km ale má najkratší meraný úsek - iba 60km. Tam si bude treba vyjazdiť dobré východiskové poradie štartu, aby sme neboli za chvíľu predbiehaný autami. Medzi nimi sa už v tom prachu veľa závodiť nedá. Bol som na záťažovom teste s EKG. Na prebierke treba vraj doložiť záťažový elektrokardiogram a echokardiogram. Pepo Macháček, niekoľkonásobný víťaz 4-koliek na Dakare tvrdil že to od neho nikto nechcel no čo je treba treba mať. A po testoch - vraj mám kondíciu na úrovni bežnej populácie, ale je dobré že bez akýchkoĺvek srdcových anomálii, tak idem na sebe trochu popracovať, hlavne keď som vletel v sobotu večer k Dušanovi do dielne čo mal rozsvietenú a myslel som si že čosi montuje a on šlapal ostošesť na staciaonárnom bycikli a vedľa mal žinenku. Na Dakar sa treba zodpovedne pripraviť, aj najmenšia nedôslednosť v príprave sa nemusí vyplatiť. Len ten čas nás už tlačí a čo sa zanedbalo už sa asi nedohoní. No a tú novú motorku asi rozmontujeme a zoberieme s nej ešte niečo ako batožinu do lietadla, nech si nevyčítame že máme málo náhradných dielov. No ale čo s motorom neviem, či ho tiež nerozmontujeme, lebo celý asi nebudeme môcť zobrať. Škoda že sme sa nezobudili skôr, mororka sa mohla už viesť na lodi. 12.12.2011 V sobotu som z PSÍ Hubík Tlumačov doniesol druhú várku búnd. Vyzerajú super aj dobre sedia. majú aj všitý vak na vloženie 3-litrového camelbagu. Vzor ako by mala vyzerať bunda nám poskytol Radek Matoška. Zároveň nám ušili nepremokavé návleky na nohavice aj bundu. Pre prejazd Andami kde sa pôjde vo výške okolo 4700 m a je tam vraj niekedy aj -10 stupnov celzia. Sú z perfektného materiálu, pružné a veľmi ľahké. A jasne žltá farba. Po zjazde do nižších výšok kde môže byť aj +40 stupňov sa dajú hodiť aj do veľkého zadného vrecka bundy. Z výstroja máme snáď už všetko, väčšína sa už vezie na lodi s technikou. Dušanovi došiel tmič riadenia ako mám ja, mne došli pružné nosníky riadidiel, vyrábam ešte nové spodné závesy zadného tlmiča pre zvýšenie svetlosti a eliminovanie kolízie kolesa z nádržou. Vyrábam ešte rôzne podložky na zvýšenie riadidiel a podložky pod predné pružiny, len sa nám ešte nepodarilo ešte zohnať tvrdšie pružiny. Dúfam že aj to bude. Všetci koho oslovíme nám vychádzajú v ústrety, spomeniem Emila Čunderlíka, Vila Onhajzera, Radima Drlíka, Ruda Kavského, Rada Matošku, Jara Katriňáka - robil Dušanovi motorku a požičal prístroje a vybavil požičanie celej náhradnej motorky v prípade potreby dákych dielov, Olda Bražinu čo nám aj požičal dakarské kufre. Fero Prílepok zo Zázrivej mi daroval roadbook a trip ICO. A tí čo už Dakar išli včítane Ivana Jakeša a Števa Svitka , Dušana Randýska nám poskytli mnoho osožných rád ako to všetko prežiť. V Le Havre sme sa stretli s Josefom Macháčkom, viacnásobným víťazom v kategórii 4-kolky /štartujú medzi motocyklami/ a tiež bol veľmi ochotný čo-to poradiť. Mimochodom jazdil som s ním ešte za federácie majstrovstvá ČSSR Enduro v triede 125ccm. Pri príprave asistenčného auta, motoriek nám účinne pomáhali naši doprovoďáci Jano Rumpli a Roman Repa, od ktorých zároveń očakávame že nás doslova dokopú do cieľa v Lime. Ak som na niekoho zabudol nech mi prepáči alebo lepšie nech mi to rovno povie. Zjednáme nápravu. Za Dušana sa ešte poďakujem Martine Halinárovej - Jašicovej, bývalej slovenskej reprezentantke v biatlone, teraz trénerke v Dukle BB že si zobrala na starosť jeho kondičný tréning. Ja som zatiaľ iba behával so svojou dcérou Jankou. A ešte niečo veľmi milé - ozvali sa mi od francúzskeho organizátora ze pripravujú polhodinový program Dakar-daily a že či nemáme dáke video čo sme sa vozili pod Eiffelovkou. Že sa im tá myšlienka veľmi páči. No bola tma , Jano Rumpli čo dačo natočil mi to snáď pošle nech je to už akékoľvek. Uvidíme či to použijú. Len aby to video nakoniec neskončilo u parížskych policajtov! Ja som si dal v Optike čo sídli v našej budove dôkladne pomerať zrak a na základe toho mi pre jazdu pri nižšej viditeľnosti boli doporučené multifokálne okuliare z nulovými dioptriami na diaľku aby som videl dobre na diaľku a zároveň mohol sledovať roadbook a GPS. Sľúbili že do Vianoc budú tak dúfam. Začiatkom roka som si dal v Klinike oční a estetické chirurgie Zlín u Doc. Smečku odstrániť cez 5 dioptrií a teraz vidím do diaľky dokonale. Na blízko ale okuliare potrebujem. 13.12.2011 Tak neviem čo to máme v tých motorkách za teleskopy, no zohnať tvrdšie pružiny dopredu sa mi ešte nepodarilo. Mali by mať : vonkajší priemer 40mm priemer drôtu 5 mm počet závitov 30-31 voľná dĺžka 470-480mm Pri plnom stlačení by nemali byť dlhšie ako asi 160mm Sú to asi Marzocchi 45mm a sériové pružiny 4.8 mm sú na to že máme dosť kíl a na motorke je už toho dosť navešané, a ešte čosi pridáme príliš mäkké. Škoda že sme si to poriadne neodskúšali skôr, dali sa objednať. Husqvarňák Zych z Poľska mi nejaké vezie, neviem však či budú dobré. 16.12.2011 Tak dnes sa mi ozval Emil Čunderlík že mi z Talianska vezie silnejšie predné pružiny. Zajtra po návrate z valnej hromady SMF kde chcem so Števom Svitkom dohodnúť ktorý hotel si v Mar del Plata zoberieme si ich nahodím na novú motorku, dám na riadidlá 10-15 kg závažie a poskúšam. Už som myslel že budem musieť prejsť na plán B. Plán B znamená: do dvoch týždňov zhodiť ešte aspoň 5-7 kg. O ďalšiu redukciu váhy potom už bude postarané. Hlavne keď nebudem stíhať prijsť do 16.00 do bivaku a ostanem bez obedu. Zadné pružiny máme už pripravené rôzne, menili by sme ich podľa povahy terénu už počas súťaže. Aj nové úchyty zadného tlmiča na kývačku /aj pre Dušana/ mám hotové. Na prevoz motoriek z Delta Dock do Mar Del Plata si dal Dušan zhotoviť špeciálny vozík ktorý máme už naložený v Ducate a celú relly ho potom budeme viesť na streche. 18.12.2012 Tak som pozeral hotely čo mám rezervované a nechal som si pre nás hotel Cadoro. Je pár sto metrov od "Plaza Colon", hlavného strediska súťaže. Bude tam v Grandhoteli NH večer 30.12. pre jazdcov uvítací cocktail, doobeda 31.12. úvodný brífing a poobede Pódium - hlavná časť prológu súťaže s predstavením účastníkov. Štart a cieľ prológu bude pár kilometrov južne na námornej základni kde bude aj prebierka a parc fermé .
Hotel som rezervoval aj pre Števa Svitka s doprovodom tak budeme spolu a snáď ešte od Števa pred štartom dáke rozumy pochytíme. Myslím, že zhruba 14€ na osobu a noc s bufetovými raňajkami a internetom by sme v centre žiadneho nášho mesta nezohnali. Naviac je blízko pešo na pláž. Na ubytovanie mám zatiaľ šťastie. Na každej 6-dňovej sme boli zatiaľ spokojní, hádam tomu bude aj teraz. My máme naplánovanú prebierku 29.12. o 16.00, Svitko až 31.12. tak až všetko dobre dopadne dva dni by sme si mohli užiť aj vody. Je tam práve stred leta. A bude aj možno posledná možnosť niečo hodiť v kľude na túto stránku. 20.12.2012 Čo sa týka predného pruženia, už som rezignoval na tvrdšie pružiny. Emil doniesol ale len jednu. Tak nasleduje nie plán B, to je už nereálne lebo sa blížia Vianoce, ale robím si /aj pre Dušana/ centrálne dofukovanie predných tlmičov. Tak som to spočítal že by pri priemere klzáku 45mm stačil tlak maximálne 0.5 baru pri vystretých tlmičoch aby sa kompenzovala 15-kilová záťaž naviac. Samozrejme je to zjednodušené ale vidieť že netreba žiaden veľký tlak aby tlmiče nesadali. Treba to odskúšať, hlavne aj zvoliť ideálne množstvo oleja v tlmičoch. Istou výhodou bude že natlakované tlmiče nebudú ťahať už ďalší vzduch a tým ani prach cez guferá a jednoducho sa bude dať prispôsobiť tvrdosť pruženia zaťaženiu - napr. množstvu benzínu v nádrži. Ešte musím vymyslieť ako by sa to aj počas jazdy dalo dofúknuť, kde zobrať tlak, či z výfuku alebo dákou pumpičkou, alebo prinajhoršom ak zistím že vyviniem taký tlak ústami alebo niečím iným - tak je to vyriešené. Alebo sa spoľahnúť len na kompresor v bivaku alebo na pumpách? Máme na to ešte týždeň. 29.12.2011 8.00 miestneho času Chystáme sa na raňajky na hoteli Cadoro v Mar del Plata. Nie je to bohvieaký hotel ale je v centre diania. Cesta prebehla vcelku v pohode, až na to že z BB sme vyrazili dosť neskoro a Dušan musel letieť dedina nededina, cez 150km/h ani sme nestíhali kúpiť maďarskú dialničnú známku. Ale tet z Budapešti sa stihoil v pohode. Horšie to bolo z Frankfurtu do dallasu. Na poslednú chvíľu sme naqšli kanceláriu American Airlines no a to vyšetrovanie - preči ideme do USA, ako a kto nám balil batožinu, či sme ju mali stále pri sebe a či sa k nej nikto nemohol iný dostať, a tak a tak. A každého vyšetrovali separátne, ak sme nerozumeli ani sme si nemohli pomôcť s prekladom. No a nakoniec nám dali doklady a v chvate sme leteli k lietadlu. No a tam sme zistili že iba dve letenky nám dali tak rýchlo nazad. a potom pred lietadlom ďal´šia taká istá vyšetrovačka na ktorú si zobrali aj dáku tetu čo s nami aj po rusky hovorila. Suma sumárum sme náš Airbus zdržali asi pol hodiny a celý prepotený z behania po letisku sme konečne sadli do lietadla. V Dallase sme mali čas už asi 5 hodín, tak v pohode. Pri prílete do Buenos Aires pri čakaní na batožinu, kde sme mali nabalenú aj polku rozobranej motorky / mali sme aj obavu či vôbec prijde, keď Američania ju preskenujú a uvidia tam také veci ako predné teleskopy čo vyzerajú ako flinty/ sme sa stretli so Svitkovcami čo mali prijsť ďaleko pred nami. Tí išli cez Londýn. Do prístavu - asi 100 km sme išli taxíkmi, no ale taxikár vôbec nepoznal cestu tak nás viezol takou rozbitou cestou a každého sa pýtal kde má isť. A tam už Svitkovci čakali asi hodinu. 29.11.2011 Tak včera sme si vytiahli motorky aj asistenčné auto z prístavu Delta Dock asi 100 km severozápadne od Buenos Aires. Z auta sme vytiahli prívesný vozík, na ktorý sme naložili svoje motorky. Potom sme so Svitkovcami vyrazili na juh na 560 km trasu do Mar del Plata. Do hotela sme dorazili pred polnocou. Vedeli o nás, tak sme sa po chvíli ubytovali, popili trošku slivovičky čo prepašovali naši doprovoďácí – Jano s Romanom a zaspali.
Dnes nás dvoch čakala prebierka. V asistenčnom parku sme začali dorábať motorky. Ja som mal toho toľko na pláne, no zvrhlo sa to len na prestavenie úchytu zadného tlmiča , výmenu a pridvihnutie úchytu riadítok a upevnenie GPS na riadidlá. Aj Dušan mal s motorkou dosť roboty a zároveň pritom poprezúval obom pneumatiky . Chalani poukladali diely do asistenčného Ducata, poukladali nepotrebné veci včítane prívesného vozíka na strechu a pomáhali pri príprave motoriek. Preberanie sme mali určené na 16.00. Keď sa blížila táto hodina už pribúdalo aj nervozity. Prebierku sme zmeškali asi o 2 hodiny. Za každú pol hodinu je pokuta 50€, no zrejme majú organizátori pochopenie tak sme nič neplatili. Na oplátku nám pri niektorých stanovištiach zabudli dať pečiatky a zistili sme to až keď nás nechceli pustiť do Parc Fermé. Jano Rumpli nakoniec vybavil, že nás dali do Parc Fermé aj bez niektorých povinných vecí ako je kompas, alumíniová prikrývka a bez pripevnených štartovných čísel na bundy čo si vybavíme zajtra. Dnes nešiel internet na hoteli tak túto správu odosielam až 30.12. večer.
30.12.2011
Dnes chalani dali asistenčné auto do perfektného poriadku nachystali veci na zajtrajšie úvodné pódium, kde budú všetci jazdci postupne predstavovaní. Je tu hrozná spústa ľudí, všetci si nás fotia a veľa je takých čo sa s nami chcú vyfotiť.
Poobede sme už nevydržali a s Dušanom , Števom Svitkom a Ferom Hostinským sme sa vykúpali vo vlnách Atlantiku. Bolo horúce počasie a veľa ľudí na pláži. Je tu pravé leto a už sme to aj pocítili na našom tele - máme červené krky a ruky. Teraz večer sme už na hoteli, Dušan nám ešte pripraví K-Déčka a pozrieme plán meraných úsekov a pôjdeme spať. Pokúsim sa pripojiť dáke fotky do fotogalérie.
1.1.2012. – prvý deň
Začal sa zle. Aj keď som chcel aby sa na hoteli vstávali skôr, nedohodli sme sa, tak po raňajšom zháňaní Argentínskych Pesos a zápche pred depom sme očividne nestíhali. A to ešte nachystať camelbagy, ja náradie a tak. Behom k motorke dobrých 800m, založiť poistky od Iritracku, tripmastrov a natiahnuť rolku do roadbooka. Dušan zameškal viac, lebo mal štartovať asi 15 min. predo mnou. Ja som bol pripravený že si dám ešte nastaviť GPS no v tom strese keď ma už posielali na trať som zabudol.
Mal som GPS prvýkrát pred sebou a podľa reglementov sa šipka na GPS aktivuje až pár sto metrov pred waypointom, no nikto mi nevravel že na cestnom úseku ukazuje permanentne. Tak som vyrazil , cestu lemovalo spústu ľudí, tak sa nedalo ísť zle. Po asi 10 km sa vyšlo z mesta a tam som si všimol tú šípku. Troch ma to znervóznelo, myslel som že by sa malo ísť výhradne podľa roadbooka. V takej neistote že nemám vložený denný kód som išiel asi na 50-ty kilometer, kde som sa rozhodol vrátiť sa na štart a overiť si to. Oproti mne išlo naše auto, chalani ma posielali ďalej no ani oni nevedeli či je GPS nastavené. Nechápem, že som nezastavil niekoho, či má takú istú obrazovku na GPS ako ja.
Tak som prišiel zase na štart a bezradne som hľadal niekoho z firmy ERTF, čo majú na starosti GPS.
Ujal sa ma sám Al-Attiyah, čakajúci na štart, preklikal GPS a hovorí že OK, aby som išiel. No tak už na štarte meranej sekcie som mal sekeru 1 hod 2 min, čo sa pripočíta k môjmu času, lebo za štart do meraného úseku sa považuje predpísaný štartovný čas. Tak už v prvý deň sa mi rozplynul plán že by som mohol štartovať tak zo stredu ��tartovného poľa, aby ma nedobiehali autá.
2.1.2012-druhý deň
Zozačiatku meraného úseku sa mi išlo veľmi dobre. Predbiehal som jedného za druhým. Až naraz v takom kamenistom klesaní, na zhruba 4m širokej akože ceste ma bez výstrahy predbehol Peterhansel na MINI. Teda skoro som pustil do gatí, išiel asi 4x rýchlejšie ako ja. Ostatní našťastie dávali signál sentinelom, tak to bolo v pohode. A fakt sa mi išlo dobre, až tak že tam ako bolo najviac divákov bola na vonkajšej strane zátačky taká piesková stena. Chcel som trochu pomachrovať a oprel som sa do nej . No bol to mäkký piesok, motorka sa zaborila a ja som padol na cestu. Motorku som zodvihol, štartujem a nič. Tak som zavolal divákov, čo ma s ochotou vytlačili na taký briežok a odtiaľ dolu, aby som motorku roztlačil. A tlačili sme ako splašení, pokiaľ som vôbec vládal. No nič. Už som sa založil na riadidlá a náhodou skúsim štartér a naskočila. Tak isto mi nikto nepovedal a mňa vtedy nenapadlo že vstrekovačka sa nedá roztlačiť. No a taký totálne grogy som vyrazil na duny. Jasné že prvú som neodhadol a pred vrcholom som sa zahrabal. Tak som ju potom dáko obehol. Ďalšia bola plochá, tak v pohode, no a Ďalšia bola dosť vysoká, tak som podržal až k vrcholu, s tým že bude tiež taká plochá no z vrcholu, som zoskočil takých 8 metrov a zapichol sa do piesku predným kolom. Zase dvíhanie motorky, padanie, dvíhanie a zas a zas. Až som prišiel skoro na koniec dunového poľa kde som sa zahrabal zadným kolom až po blatník. Už som to nevládal vytiahnuť tak som v tej možno 50 stupňovej horúčave vydýchaval a pil vodu. Aj prilbu som zložil a dal si šatku, aby som to vydržal. Videl to francúzsky kameraman , vybehol na tú dunu a také detailné zábery s mojím lapaním dychu a ručaním mi narobil že som sa pri pohľade na to video mohol prepadnúť od hanby. Ja mu kričím: help my, help my, on nič, len natáčal. A povedal mi že natáčanie je jeho job, a môj job je jazdenie, takže sorry! Keď som nakoniec motorku vytiahol, prilbu som si ani nenasadil aby sa mi hlava prevetrala a další waintpoint som prešiel v šatke s prilbou na ruke. Do cieľa zostávalo nejakých 30 kilometrov a tie už prebehli v pohode. Akurát som zistil že tam na tej dune čo som zhodil prilbu ostali moje špeciálne okuliare čo mali sklíčka iba v dolnej časti rámu, na čítanie roadbooka.
3.1.2012- 3.deň
Tretí deň sa mi nič zvláštneho neudialo, jazdilo sa prevažne po vyschnutých štrkových korytách riek a to mi celkom sadlo, s presnosťou som si poťahoval roadbook a sledoval cestu aj na ňom. Išiel som s prehľadom, a spoľahlivo. Chcel som si osvojiť navigáciu a očividne ma to bavilo. Dokonca som tam kde niektorí blúdili a točili sa krížom- krážom jednoznačne zavelil – ideme tam a tam boli dva waipointy čo napr. Jakeš prepálil. Čo ma ale vyviedlo z rytmu bol obrázok, čo mi utkveje dlho v pamäti. Hlúčik ľudí, vrtuľník a v strede cesty veľká krava ležiaca na chrbte a nohy jej stuhnuto trčali hore. A za ňou záchranári čo oživovali jazdca do pol pása vyzlečeného so žltými nohavicami. Motorku som nevidel. Tie ďalšie kilometre boli nekonečné. Prišla tankovačka, hľadám Dušana, no on nikde. Tak ďalej do cieľa skúšky. Ani tam nebol. Už ma prepadali tie najhoršie myšlienky, ale keď som prišiel do bivaku a Dušan tam už bol, odľahlo mi.
5.1.2012 –piaty deň
Copiapo
Tak sme sa zobudili v Copiapó, v bivaku kde sme včera večer prišli. Dušan na motorke a ja s chalanmi v asistenčnom aute.
Vo včerajšej štvrtej etape som mal smolu. Po začiatku meraného úseku som dobehol dvojičku jazdcov čo išla spolu. Po prašných horských pistách išli vedľa seba a strašne prášili. Po dlhých kilomeroch v prachu, keď som za sebou cítil 4-kolku som sa rozhodol ich pri najbližšej vhodnej chvíli predbehnúť. Aj keď sa na chvíľu vynorili z prachu a som ich dobehol , zase zaprášili. Takto to šlo až do momentu, keď prišla pravotočivá zátačka, na roadbooku nebola, ja som si ju nevšimol a vyletel som medzi kríky a vrazil do násypu. Zdvihol som motorku , zašiel ďalej od trate aby ma niekto nezrovnal. Mal som narazenú ruku a dokrivený celý prístrojový panel. Ten som čiastočne povyrovnával a Chcel som naspäť na trať. Motorka však neštartovala. Až po hodnej chvíli som skúsil spojiť káble vypínača motora nakrátko a tak sa mi podarilo naštartovať. Asi sa do vypínača dostal piesok a nefungoval.
Tak som išiel ďalej, zozačiatku opatrnejšie, až do chvíle čo ma so so strašným revom predbehol bez výstrahy na aute Al Attiyah a za ním Gordon. Keď ani ďalšie auto nedalo výstrahu cez Sentinel, všimol som si že mám vytrhnutú anténu. Išlo sa strašne, chodil som najradšej mimo trate aby ma niekto nezrámoval.
Ku koncu meraného úseku sa mi zdalo že zadné kolo akosi lieta, no išlo sa v takom štrkovo-pieskovom riečišti tak že to je normálne. No v tom vyschnutom riečišti na 303-ťom kilometri z celkových 325 meraných mi padla reťaz. Tak som ju nahodil a padla znova. Vtedy som zistil že sa mi vysypali obidve ložiská v zadnom kole.
Najskôr som si myslel že by sa mi podarilo niekoho zastaviť aby ma dotiahol tých pár kilometrov, no ani lano som nemal a kto aj zastavil len sa pýtal či som OK. No v tom prachu ani neviem či by sa dalo vôbec ťahať. Musel som zastaviť zopár motorkárov pokiaľ mi jeden požičal rozetový kľúč, lebo som si ho v chvate pred štartom prvej etapy zabudol nabaliť a potom som naň už nepomyslel. No povolil a zatiahol som kolo tak aby mi stačila 13-tka na ďalšie došponovanie. Skúsil som posunúť kolo čo najviac dozadu aby bola reťaz našponovaná. Po rovnejších úsekoch to aj išlo ale v skalách a hlbokom piesku reťaz padala. Takto sa mi podarilo spraviť ešte dákych 10-15 km ale takou rýchlosťou že ma zastihla tma a začali predbiehať už aj kamióny. To sa mi medzitým reťaz aj zasekla zopár krát medzi rám a vývodku. Už som bol na kopci v pieskovom úseku medzi kriakmi a trať bola od kamiónov riadne rozjazdená s hlbokými koľajami. V roadbooku označovaná ako FESH FESH. No a tam keď mi spadla reťaz a nemohol som vyjsť z koľaje, tak som odkláňal kamióny mimo trať cez kríky. Aj som si myslel že tam už prespím, no po chvíli, keď som ležal len tak na piesku dačo okolo mňa prebehlo – dáka jašterica, aj muchy a rôzne pavúky po mne začali behať. Až vtedy som skúsil zapnúť svetlomet ktorý som už predtým skúšal a nesvietil. Na štarte testu som preto musel zapnúť núdzové led-svetlo, ktoré ale na trať nesvietilo.
Svetlo sa našťastie rozsvietilo , tak som išiel pokiaľ možno mimo trate, kde bol predsa piesok o dosť tvrdší a zhruba tým smerom ako som videl svetlá kamiónov. Takto to šlo až do polnoci, keď sa mi rozsvietilo GPS a začalo ukazovať cestu do cieľa. Prišiel som k širokej rieke a nevedel som či si môžem dovoliť ju prejsť, či v nej nezostanem zo zhodenou reťazou. Stopy smerovali do rieky. Tak som nechal naštartovanú a svietiacu motorku na brehu a pešo som skúšal kade sa najlepšie dostať na druhý breh. To sa mi podarilo a o chvíľu som bol v cieli meraného testu. Nasledoval 153km presun do bivaku po ceste, no vtedy som to zhodnotil ako nemožné v rozumnom čase, naviac vraj bez toho aby som spal na trati by ma doktor na druhý deň nemusel pustiť na štart. A ja som sa neustále pomaly presúval s malými prestávkami a to je zistiteľné. Keby tam bolo dáke auto na ktoré by sa motorka dala dať, len nebolo. Tak som sa dal presvedčiť a po hodine čakania ma zobral džíp organizátora do bivaku a motorka zostala na trati.
Do bivaku sme prišli keď už bol Dušan na raňajkách a chystal sa na štart.
Až s odstupom času, vidím že som spravil vtedy viac chýb, ktoré sa podpísali na tom že som Dakar nedokončil.
- Nevybral som si náhradné koleso sám. Mal som pripravené úplne nové koleso od Jakeša, no chalani mi namontovali staré koleso s jazdenej motorky kde mohli byť ložiská už opotrebované alebo zahrdzavené a tieto ani zbežne neskontrolovali.
- Nenabalil som si rozetový kľúč do motorky aj keď som to mal v pláne.
- Akonáhle mi spadla reťaz nepokračoval som ihneď s došponovanou reťazou, ušetril by som si dosť času. Možno by mi stačila aj tá 13-tka na posunutie kola., neskusil som to. Najskôr som prosil o odtiahnutie s reťazou na kývačke, no to každý odmietol.
- Keď mi pomáhali Čílsky jazdci na bugine dolovať reťaz spoza kolečka a núkali mi taký veľký skrutkovač ako pajser že im ho vrátim v bivaku, nepochopiteľne som odmietol. Ešte raz by mi pomohol.
- Keď sa úplne zotmelo neskúsil som hneď veľké svetlo a nepokračoval za každú cenu akou- takou rýchlosťou do cieľa.
- Po príchode do cieľa som nedošponoval opäť reťaz a nešiel som pomaly okamžite tých 153km do bivaku. Možno po ceste by sa niekto našiel čo by mi, aj keď bolo po polnoci dáko pomohol
-
Netreba však plakať nad rozliatym mliekom ale hlavne sa z tohto poučiť, aj keď to bolo sakra drahé poučenie.
Z tohto môjho prvého Dakaru som si však zobral ešte jedno , do budúcna asi najdôležitejšie poučenie – na nikoho sa nespoliehať . Na budúci Dakar sa vybrať sám s dvoma spoľahlivými chalanmi a nedeliť sa o auto s nikým. Človek nemá súkromie, kľud a stále musí na niekoho brať ohľad, niekomu sa prosiť, niekoho presviedčať že treba to a to. A vôbec to nemusia byť žiadni experti ale normálni pracovití ľudia, ktorí spravia presne to čo budem chcieť a hlavne hneď a bez odvrávania. Veď motorku som si robil od začiatku sám, a čo by som časovo nestihol ľahko niekomu vysvetlím čo a ako. Gumy tu prezúvajú, plasty a lamináty lepia, tak by to jeden šikovný človek mal v pohode stihnúť. A už aj viem kto by to bol.
To som si všimol u sympatického Janka Veselého z Czech Dakar Teamu, čo mu pomáhalil mechanici kamionistov a aj keď v živote napríklad neprezúvali mousse, mal to úplne v pohode. Väčšinou som ho videl robiť samého.
Celú akciu po administratívnej stránke od riešenia celej agendy okolo registrácie, cez vybavovnie leteniek, ubytovania, dokumenty potrebné k vylodeniu som vybavoval sám, všetko okolo prebierky som mal zoštudované, neboli z domu žiadne resty, ani finančné ani administratívne, takže aj na celé preteky by som si vystačil sám, samozrejme by musel byť aspoň jeden z mojich chalanov /a vlastne by to ani nemusel byť chalan/ vedieť aspoň trochu anglicky, francúzsky alebo španielsky. No a je tu naviac Ferko Hostinský, o ktorom som doteraz nevedel čo je to za chalana. Ústretový, kamarátsky, má snahu v čomkoľvek pomôcť a hlavne má obrovské skúsenosti , vie čo, kde a kedy a je naslovovzatý odborník a mechanik. Obrovská škoda že keď mi Martin Volný večer na vyhlásení majstrov po kantráči v Liptovskom Petri povedal aby som za ním zašiel, že nepozná nikoho iného kto by mi lepšie poradil, som to podcenil. Zariadil by som sa inak. Až na Dakare som videl ako vlastne celý Svitkov tím s ktorými sme bývali a bivakovali spolu, včítane Števa a Ivana Malárika boli perfektne zohratí.
Najhoršie že to celé, počnúc odchodom na letisko som nechal na Dušana z chalanmi a to hneď začalo nestíhaním toho či onoho. Bolo len šťastím že sme stihli dva z troch odletov. A samozrejme sme nestíhali ani preberanie ani štart prvého dňa. A nervozita ako má byť! Samozrejme ale že ani ja sa nechcem zbavovať svojho dielu viny, no v nervóznom prostredí sa chyby robia a robia sa niekoľkokrát ľahšie.
Nechce sa mi však už k tomuto viac vracať. Strašne by som prial Dušanovi aby sa mu to podarilo dokončiť. Bol to náš sen, bohužiaľ mne sa už rozplynul.
Má dosť zlú nohu, dvakrát si ju narazil, celá je modrá, opuchnutá a možno aj začína hnisať. Je to ale bojovník, motorka mu zatiaľ ide, tak mu verím. A Ivan Malárik mu pomáha tiež.
A mne nielenže sa tu nepodarí dojazdiť, ale ani schudnúť, veď už nič nerobím, len spím, jem , sedím, a zase jem a jem. Alebo sedím či ležím v aute. Je tu strašne veľa jedla a dobrého. A chytila ma dáka kolika, bolí ma od 3-tého dňa brucho. Myslím že dáka brušná nervozita. Už aby sme boli niekde pri mori – vlastne Tichom oceáne aby som si mohol aj poplahočiť. Ešteže v tom stereotype prišla pri prechode z Argentíny do Čile taká príhoda, že nám na aute praskli obe zadné gumy naraz. Išlo sa po hlinitej a kamenistej ceste až vo výške cez 4700 metrov / mimochodom organizátori tu pripravili aj niekoľko zdravotných staníc, kde sa dalo v prípade potreby nadýchať čistého kyslíka/, tak keď sme vyšli z auta bola strašná kosa a hrozný vietor, že sme sa museli hneď riadne obliecť. Stalo sa nám to prakticky asi 100 metrov pred vstupom na asfaltku, tak to bola ozaj smola. No ale sme mali dve náhradné kolá, tak sme ich, samozrejme s peknou dávkou nervozity vymenili a o chvíľu sme pokračovali ďalej.
Števo jazdí zatiaľ úplne v pohode, včera začal meraný úsek na 4.-tom mieste, no v závere keď nemohol rýchlo nájsť posledný waipoint klesol na dvanáste. Hlavne že celkovo si neustále polepšuje. Gumy si sem-tam cvične prezuje sám, po včerajšej etape rozhodol že by motor meniť nemuseli, že ide dobre. Od tohto roku je za výmenu prvého motora penalizácia 15. minút, čo by znamenalo že ak by ostatní pred ním motory vymenili by poskočil asi na 4-té miesto. Ferko Hostinský motor skontroloval a vraj vyzerá akurát dobre zabehnutý. Tak len šťastne dokončiť! A každý deň poskočiť aspoň o jedno miesto, čo sa zatiaľ darí. Ivanovi sa vraj razom, bez žiadneho avíza rozsypal motor jeho BMW – a vyrazilo spodnú časť vane. Uvidíme v Lime. Naše BMW išli zatiaľ ako hodinky.
08.01.2012
Dnes, vo voľný deň usporiadali v Bivaku v Copiapó večer párty sa ponukou rôznych Čílskych špecialít. Alkoholické , či nealkoholické miešané nápoje, rôzne pochutiny a dobrôtky. No a potom výdatná večera. No poviem že sa to všetko ani nedá stroviť.
No prežili sme aj to a chalani a ich motorky sú prichystaní na zajtrajší deň.
Tak im držte palce až to vydržia až do cieľa v Lime
11.1 Arica
Števo opäť zabojoval. Už je celkovo 5-ty, no v akom stave prišiel on aj jeho motorka neveští nič dobrého. Motorku, včítane výmeny oboch chladičov Ferko bez problémov zvládol, no horšie Števove rameno. Roztrhnutý sval a otázne je ako zajtra o 3-tej ráno vstane a odštartuje a či vôbec. Dušan toho má tiež už dosť, ale je jasné že zajtra ide aj motorka je O.K. A to je zajtra maratónska etapa, to znamená že jej cieľ bude v bivaku, kde je prístup asistencie vylúčený a z chalanmi sa uvidíme až v cieli nasledujúcej etapy. Števovi zistili roztrhnutý sval na ramene, doktor mu vôbec neodporučil štart. Števo je ale žila, som si na 100 % istý že ráno sadne na motorku ako keby nič. A zabojuje.
Dušan by už mal ísť len svojím tempom, šetriť seba aj motorku. Cieľ je na dohľad.
12.1. Arequipa
Dorazili sme do bivaku pre kamióny a autá, kde prespíme a ráno pokračujeme do cieľa zajtrajšej etapy kde uvidíme konečne našich chalanov.
Práve pozeráme na výsledky, tak Števo sa prekonal a zostal na 5. Mieste.
A Dušan myslím na 64.
Opäť bližšie k Lime.
Tak už mám teraz relatívne viac času tak skúsim toto zavesiť na WEB, aj keď je toho už dosť a internet tu vraj nie je nič moc. A zajtra niečo napísať a opäť poslať na stránku.
Ján Zaťko
13.1.2011 Nasca
Tak sme dorazili do bivaku V Nasca. Hneď sme videli že sú tam obaja chalani. Keď sme sa pýtali ako, Dušan povedal že skončil 8-my hneď pred Števom. No je si vedomý že minul 2 waipointy a vynechal teda aj časť trate. Na obede som sa stretol s Honzom Veselým a ten tvrdil že ak minul dva tak to musel minúť oveľa viac, lebo tam, kde si myslel že zablúdil ich bolo dosť nahusto.
Tak sme išli s Honzom k Dušanovej motorke a ten zistil že ich minul 9. A vraj 4-tý minutý znamená vylúčenie. Treba počkať na večerné výsledky. No pozeral som nové reglementy a tam je to dosť nejasne napísané. Každý WP má dané aká penalizácia je za jeho vynechanie a je tam klauzula, že vynechanie WP môže viesť aj k vylúčeniu, podľa členitosti trate, a skrátených kilometrov. Tak podľa mňa by sa Dušan mohol vylúčeniu vyhnúť. No ale aspoň niečo dosiahol - nový rekord v chýbajúcich WP za jazdca a deň.
Števo došiel 9-ty a po tých problémoch je v pohode, akurát hovoril že sa dnes na trati dosť natrápil, veru aj vydýchať sa raz musel, keď zapadol v piesku. Ivan sa oňho stará a vyzerá že je na tom už lepšie ako včera. 15.1.Lima Dnes sa išiel meraný test iba cca 30 km . Po ňom cestný úsek až do cieľa v Lime. Na tom úseku sme stretli Dušana a išli za ním až pred cieľ v Lime, pokiaľ nás poriadatelia neodklonili do parc assistance. Bol celý vytešený a mával dookola nekonečnému množstvu divákov okolo trati.Na začiatku Limy sa pred každého motorkára zaradil policajt na motorke a doviedol ho až do cieľa. Po uložení motoriek do parc fermé nasledovala jazda mestom na pódium. Stihli sme ho aj tam , aj Števa, ktorý dosiahol svoj životný úspech. Všetci konkurenti sa divili že nemenil motor a všetko zvládol na jednom. Vďaka Ferovi Hostinskému, ktorý motory ktoré boli repasované v KTM radšej ešte skontroloval a zistil napríklad špatne zalisované guferá vodnej pumpy, čo by mohlo spôsobiť poruchu motora. Večer sme išli na záverečnú afterparty na štadión, no že vraj tam nebolo už miesto, tak nás nechceli pustiť. Najedli sme sa teda v McDonalde, a na hoteli Števo čosi ulial na jeho životný úspech a hop do postele. Zajtra hneď ráno vstávame, odovzdáme asistenčné autá a motorky v prístave, užijeme si zo dva dni vody a 28. pred polnocou odlietame cez Miami a Londýn do Viedne
17.1. Lima Tak včera sme išli pozrieť na pláž a trochu sa pomáčať v Tichom oceáne. Boli ako vraj tam každý deň riadne vlny a to nás natoľko bavilo, že sme sa rozhodli odovzdať techniku v prístave až zajtra. Tak sme my aj Svitkovci s autom a Dušan na motorke /Svitkovci mali motorku v aute, nám sa tam nezmestila/ prišli do Parc assistance. No už tam nebolo žiadne strážené parkovisko iba pár policajtoch na motorkách. Po výmene názorov s policajtami, že kto nám bude strážiť techniku jeden policajt na motorke odviedol Dušana na hotel do stráženého parkoviska a druhý , keďže naše autá by sa do hotelového parkoviska pre ich výšku nedostali nás doviedol na platené strážené parkovisko pár blokov od hotela. No a potom, čo ma úplne zarazilo nás peších doprevádzal do hotela takým spôsobom že išiel pred nami so svietiacimi a blikajúcimi majákmi po chodníku a chodcov odkláňal aby sa nám vyhýbali na cestu. Keď sme mali prejsť na druhú stranu, aj keď tam išlo možno len jedno auto, skrížil cestu a previedol nás na druhú stranu. 18.1. Lima Techniku sme odovzdali hneď doobeda a minibusom poriadateľa sme sa vracali na hotel, keď si Števo po čase spomenul že si tam zabudol tašku aj s papiermi. Tak vodič bez reptania s úsmevom otočil a Števo si tašku našiel. Poobede sme išli opäť na pláž, aj som sa na člne povozil, aj trojicu krásnych delfínov som videl. No a naposledy som Svitkovi pripomenul ako majú vybavený spiatočný let, že ak mi ukáže letenku do Miami, kde sme sa mimochodom chceli stretnúť, že má odo mňa grátis snežnú frézu, keď vravel že u nich napadlo kopu snehu. Ako to dopadlo, vieme. No tranzit cez USA nie je nič moc, lebo to vyšetrovanie načo, prečo tam ideme a prečo a načo sme boli v Argentíne, Čile a prečo letíme z Peru, a či sme batožinu balili sami , či niekto k nej nemal prístup. a koľko máme dolárov či akú menu? Úradník do ktorého radu sme sa postavili to bral extra zodpovedne a čo idé rady sa aj trikrát doplnili my sme tam trčali pred ním asi dve a pol hodiny. S každým pred nami strávil niekedy aj 15 minút. Tak sme sa rozhodli že sa budeme robiť že ničomu nerozumieme no a naraz to išlo s nami celkom rýchlo. Až tak rýchlo, že Dušana trepali všetci letištní pracovníci ďalej a ďalej ani nás nemohol počkať. Až tak rýchlo že ani si nevybral batožinu. Keď sme zišli dole schodmi do haly, už sme ho nevideli, už bol vonku. No ale sme na zemi medzi nevizdvihnutou batožinou zbadali jeho červenú tašku, čo mal len on od nej lístok. Preaktívna pani nám ju nechcela dať, že ho treba zavolať. No Dušana sme nenašli ale z vonku za skenermi a colnou kontrolou by sa aj tak už k taške asi nedostal. Tak som sa pomaly vrátil a idúc okolo tašky keď sa pani nepozerala som ju nenápadne zdrapil a čo najkratšou cesto do ďalšej haly kde sa batožina podávala k letu do Londýna. No tak som si to skrátil, že som prešiel asi dákym služobným priestorom, lebo som sa úplne vyhol všetkým skenerom a pracovníkom čo každému všetko prehľadávali a napríklad Romanovi vyhodili celú drogériu čo mal v taške. Tak tu sme stratili kopu času ale nebránilo nám si zobrať taxík a pozrieť Miami Beach kde sme si požičali bycikle a pochodili celé pobrežie, aj na pláži si pospali. Aj keď bola krásna azúrová voda, vykúpať sa nám už nechcelo. Počas cesty okolo pláže sme narazili na policajné hliadky , opáskovanú ulicu s dotlčenými autami, spadnutým kandelábrom a rozbitým byciklom. Jano Rumpli sa pýtal dákeho svedka že čo sa stalo a jeho doslovný preklad ako nám to chcel priblížiť bol asi takýto: " tam spoza toho kríka vyšiel na cestu mŕtvy chodec, auto sa mu chcelo vyhnúť a nasledovala zrážka". Aj keď nám bolo ľúto toho chodca čo prišiel o život, skoro sme sa počúrali od smiechu. Nasledovala večera v jednej z množstva reštaurácii na Miami Beach s výborným jedlom a milým , pozorným a komunikatívnym personálom, potom naspäť na letisko a cez Londýn do Viedne kde nás už čakali Glovičkovci z Enduroaktuálu a p.Dulaiová z Jojky. Celá Dušanova rodina pre nás do Viedne prišla, doviezol som sa k nim do Lučatína, najedli sme sa, načali krásnu a dobrú tortu, akú len Čipkove dievky vedia spraviť. Zobral som Nové Ducato, čo mi medzitým chalani s Dušanovho servisu dorobili a domov. No a doma ma na moje prekvapenie čakala podobná Dakarovská torta čo mi dcéra Janka na privítanie spravila. Ako keby sa dohodli. Celú sobotu a nedeľu som prespal, v pondelok pozrieť čo sa udialo vo firme po mesiaci, a v utorok som zobral môjho mechanika Fera Miku a išiel som zobrať k Dušanovi môjho Renaulta, na ktorom som ledva došiel do BB keď sme mali odchádzať na letisko do Budapešti. V Dušanovom servise mi museli vymeniť obe poloosi aj ozubené súkolesie diferenciálu. Ešte sme poskytli rozhovor p. Mašlanymu z Pravdy ktorý za nami do BB prišiel a potom už naozaj sa musíme začať venovať robote. Aby, ak nás zoberú na ďalší Dakar, mali sme už niečo našetrené, lebo Nový rok začíname veru s dlhmi. A nie sme sami, ako som čítal, paradoxne aj Števo Svitko čo dosiahol svoj životný úspech na Dakare je v tejto situácii. Po čase keď sa v človeku vynoria ďalšie spomienky na tú nešťastnú noc vo štvrtej etape si môžem naozaj trieskať hlavu o múr, že som nevyužil všetky možnosti čo sa mi núkali na zdolanie tých 160 kilometrov do bivaku. - do cieľa testu som prišiel tesne pred myslím talianskym motocyklistom čo sme si v noci tom piesku pomáhali. Raz som aj išiel za jeho hlasom keď sa asi stratil medzi kríkmi a nemohol nájsť trať a kričal o pomoc. V cieli testu ho už čakali jeho doprovoďáci na dvoch autách, postarali sa o nás oboch, dali zajesť aj vypiť. A máme vraj počkať že prijde ich týmový kamión čo nás odvezie. Márne sme však čakali tak sa talian rozhodol ísť v sprievode auta sám. A���� keď som pozeral rôzne fotky z tohto dakaru na jednej som videl spôsob ako som mohol ísť ďalej. Zhodiť predné kolo, priviazať osku o guľu ťažného zariadenia jedného z osobákov, zavetriť gurtňami riadidlá o dvere, pripáskovať reťaz o kývačku a šlo by to. Boli strašne ochotní , možno by ma odviezli. Ak ešte nájdem ten obrázok zavesím ho sem -Na tom kopci kde som sa trápil som sa pristavil u bulharského 4-kolkára. Zastavil ma, že nemá benzín. Dal som mu zo 3 litre do camelbagu a on išiel potom za mnou, že keby som potreboval potiahnuť. Do cieľa testu som však prišiel pred ním a pokiaľ sa o mňa starali tí taliani on medzitým zamieril na cestu a išiel tú spojovačku. Nechápem ako s tým benzínom vystačil, isto musel kdesi ešte natankovať. Možno keby ma tam zbadal, alebo ja jeho skôr by sme išli ďalej spolu. Keď sme boli v Lime s chalanmi na pláži pristavil sa jeden chalan pri nás a pýta sa či som to ja čo som mu v 4.etape dal v noci benzín. Nechápem ako ma mohol poznať. Vtedy v kompletnej výstroji a v úplnej tme a teraz v plavkách. Poďakoval, podal ruku a vraj aj on skončil ale až v 7-mej etape keď mu vypovedal motor. Ján Zaťko