Contec XL Rally 2018

 

Táto rally je prioritne určená pre veľké endurá, no zaradili do nej aj triedu Open, kde môžu štartovať aj motocykle do 600 ccm.

Nad touto rally som vôbec nerozmýšľal, aj keď v Albánii mi Jiří Kalát – alias Kalič hovoril že pôjde a vie ma tam ešte dostať. Rozhodla však taká zvláštna vec. Dada Ozanová mi písala že či by sme sa niekedy nemohli previesť na terénnej motorke. Roky jazdí len na KTM 690 DUKE a že by sa chcela naučiť jazdiť aj po horách. Tak som neváhal, zavolal Lanďovi a v tú noc pred prebierkami som ju na túto rally prihlásil. Samozrejme že aj seba. Že keď sa chce povozkať nebudem vymýšľať kedy a kade a najlepšie to je priamo na pretekoch. Nevedel som však aký bič som si na seba uplietol. A ráno ako ona: „Čo to bude za trať, zvládnem to?, nemám prilbu ani čižmy, nebudem si hanbu robiť, na motorku nevysadnem, veď mám krátke nohy„ Tak ráno v deň prebierok som dostal jasný verdikt – nikde nejdem! Hovoril som že trať je ľahučká, len hladké poľné a lesné cestičky – no nepomohlo. No nevadí. Kedysi však dostala odo mňa na narodky prilbu, len mi ju nechala že ju potrebovať nebude. Asi na ňu aj zabudla. A na čižmy som sa spýtal Peťa Vaštíka čo mal u mňa predajňu moto a ostali mu ešte nejaké veci. Mal ešte tri páry čižiem tak mi doniesol všetky. No a motorka. Pre Dadu som plánoval tristovku, no keďže nejde som ju popri mojej 500-vke síce naložil, ale rozmýšľal som že ak sa mi podarí pred štartom namontovať roadbook možno pôjdem na tristovke ja, lebo po Albanii som mal na 500-vke úplne vytečené tlmiče. Na tristovke som ešte chcel spojku vymeniť, lebo keď som pred časom menil olej, a tie dve deci oleja čo som vypustil nahradil deviatimi decami nového tak začala unášať. Ale pre mňa to stačí – povedal som si a vyrazil. No prilbu aj čižmy pre Dadu som pre istotu naložil. Cestou som sa teda stavil v BB u Dady že skočíme na obed. A keďže som mal ešte trochu času, vyliezol som na lúčku a ukázal motorky. A videl som že sa jej kútiky úst začali dvíhať, a to je niečoho znamenie. Poznám to. Tak ukazujem prilbu – sedí. A čižmy – jedny malé, druhé ako lode a tretie možno o jedno – dve čísla väčšie že by hádam ušli. A motorku som už ani nemusel vykladať aby si skúsila – že hybaj, idem sa teda nabaliť. Nohavice, chrániče, dres. A vyrazili sme. Popravde som s tým počítal. Niekedy viem odhadnúť že keď hovorí „Nejdem“, vlastne to znamená že by aj išla. Je to dobrodruh. Presne sa opakovala situácia ako keď som ju prihlásil na Bielu stopu a nemala ani bežky ani topánky. A na bežkách stála kedysi len symbolicky. A došla do cieľa.

 

 

Keďže sme prišli neskoro večer tesne pred uzávierkou prebierok, motorky sme pristavili aké boli. Hlavne že doklady boli v priadku. Potom sa ale začal známy stres. Dade znížiť motorku aspoň o 8 centimetrov, namontovať roadbook, lebo držiaky roadbooka mi Dušan Klasovitý poslal po Peťovi Podmajerskom až priamo do Pincinej. Horšie že hliníkové objímky čo som ešte o polnoci doma vyrábal som nemohol nájsť. Iba dve. Tak zvyšnú časť roadbooku sme s pomocou potácajúceho sa Joža Krála obtočili hrčou zdrhovačiek a tak isto tyčka nebola zaistená skrutkami a aby sa roadbook nepotáčal zase pomohli zdrhovačky. Super vynález je to! Zhodnotil som to tak že komukoľvek by ten roadbook odpadol po desiatich kilometroch ale nám to vydrží. A to sa pôjde 200 km. Tak sme ešte zapojili všetky káble a  skúsili otestovať motorku do poľa. Celkom sa jej pozdávala.

Medzitým bolo treba ísť ale na povinný, ale myslím že zbytočne obsiahly brífing. Že Lanďo?

No dozvedeli sme sa že keď napríklad nezvládneme zatáčku po strmom zjazde, tak nás z kríkov vytiahnu najskôr tak v septembri, že ak nebudeme mať riadne rukavice, kuklu a okuliare, doštípu nás divé včely, že pôjdeme asi kilometer po starej horskej železnici po klzkých pražcoch ktorá nás zavedie do tunela kde je tma a v strede sú nahádzané krížom-krážom pražce a da sa ísť len po stranách a dobre si pred seba svietiť, že sú strmé výjazdy, v tráve schované hlboké pozdĺžne drážky, kaluže, že spojovačky sú vlastne v teréne a dosť veľa takých zaujímavostí. Taká však má byť rally.

 

No a teraz začať vyznačovať roadbook. Známi rally jazdci ašpirujúci na popredná miesta ho už mali pomaly spravený, krásne a precízne vyfarbený.

My sme sa s ním srali až do tretej v noci a to len tak zbežne, lebo ho bolo veľa a skladal sa z piatich roliek. Dada len krútila hlavou nad tými poznámkami vpravo. Napríklad: “pomaly šmykom dole na jednotku, bo sa rozbiješ“ a podobné fajnotky. Samozrejme sme si nestihli ani nastaviť na kalibračnom kilometri treepmastre. Nevadí.

Takže o tretej líhame a budík na šiestu. Dada, známi poctivec si prvú časť roadbooku aj natiahla no ja som sa chystal až ráno.

No ráno presne to čo som čakal: „Ja nikde nejdem! Čo ti jebe? Veď sa rozbijem, ani to nedôjdem, ani nie som poistená. A tie včely ma tam opichajú, veď si videl ako som vyzerala pred dvoma týždňami. Celá huba a líce spuchnuté!“ Už bol pokročilý čas a bolo treba na raňajky tak som ju jednoducho stiahol z lavice kde spala v aute a presvedčil na raňajky. Aj tie ofrflala, no tomu som sa  potešil – mal som viac. Aj praženica aj klobáska mi po nej ostala.

No ale štart sme stihli. Rozhodol som sa ju teda počkať a prejazd k slávnostnému štartu na námestí v Lučenci ísť za ňou. Ako tak čakám za štartom pribehol ktosi a mával takým sáčkom. Bohaaaááá, zabudol som si na raňajkách tracker, ktorý sleduje jazdca a podľa toho dostávame penalizácie za neprejdené waypointy a prekročené speed limity. To bolo teda šťastie že som počkal, lebo na monitore by videli že som nikde nešiel a iba pri bare sedel.

No ale vydali sme sa na trať. A veľa bolo v teréne. Po príjazde pred štartovaciu rampu Dada požalovala Lanďovi že som zablúdil a musela mi cestu nájsť. Jemu nebolo viac treba a ampliónom revom jemu vlastným to zvestoval celému námestiu. Aj peknú fotku k tomu máme. No hanba viacnásobnému dakaristovi. Učeň mi musí radiť!

Po slávnostnom štarte som Dadu zase počkal na pumpách. Dotankovali sme jej dvojtakta čistým naturalom a vydali k štartu prvej rýchlostky /SS/. Mám štart o 10 minút skôr čo je smola, lebo nemôžme ísť spolu. Plánoval som ísť normálne na čas no po prvých pár sto metroch som ju počkal. Videl som že terén aj navigácia sú dosť zložité. Keby sa niekde roztrieskala mohla by mi motorku poškodiť. Naviac sa mi akosi nemohol rozbehnúť roadbook a musel som pracne pretáčať ručne. A týmto som bol vlastne už teraz odsúdený k mizernému výsledku. Tak som išiel za ňou a zhruba kontroloval odbočky. Až sme sa dostali na rázcestie kde sme nevedeli kade. Skúsil som jeden smer a podľa mojej blbej teórie – keď vidím stopy a jazdcov tak to bude dobre som Dadu zavolal. Až nasledovala cestička a prechod húštinou. Predtým sme zastavili. Nebolo to akési jasné. Vtom dofrčali dvaja paliči. Že nabehali už asi 20 kilometrov a nevedia kde sú. My sme pokračovali a oni sa vrátili. Aké bolo naše prekvapenie že sme zbadali cieľ. No na tripe ani nie 3 kilometre a SS mala mať 10km. Tesne pred cieľom  nás však ohádzali kamením tí dvaja čo sa dorútili tiež do cieľa. A jeden z nich od zlosti treskol prilbu o zem. V hokeji by to bolo na vylúčenie. Tak teda riadna zábava.

Smola že som neštartoval spolu s Dadou. Aj keď sme mali čísla za sebou, dali ma štartovať o 10 minút skôr. A preto už pri štarte každej SS som mal 10 minút penalty, spolu za 5 SS to bolo 50 minút. No nevadí, sme tu predsa pre tú zábavu.

 

Do ďalšej spojovačky išla Dada vpredu, lebo mne sa roadbook zastavil a jej napodiv fungoval a celkom dobre navigovala. A pekne aj jazdila. Aj keď pomalšie ale pekným čistým štýlom. Veľa v stupačkách.

Druhá SS bola na motokrosovej trati. Kto si myslí že sa tam nedá zablúdiť je na omyle. Stále, teda aspoň prvé kolo treba úzkostlivo sledovať roadbook. Lebo trať motokrosu je jedna vec, no roadbook ju križuje krížom-krážom a vedie do lesa s riadnymi stúpaniami a klesaniami. A krížom cez trať aj pneumatiky. Toto bolo dosť náročné. Išli sa štyri kolá a keď sme už mali zapamätanú trať a išli ďalšie, tí čo išli prvé sa nás držali aby sme cestu ukazovali.

Tu sa ukázalo že Dada neudrží pohľad dopredu na trať. V riadnom stupáku vidím že pozerá doprava. A viackrát. Až pokiaľ som ju nevidel ležať riťou v tŕní a jajkajúcu – bohááá, zodvihni ma! Pichá ma to! Ja som dvíhal motorku, lebo pod ňou ležala, no ona stále – mňa ťahaj, nie motorku. Potom až pochopila že treba najskôr motorku zodvihnúť. Vraj sa pozerala nabok na nejakého jazdca čo išiel bez prilby. No hovorím, sranda je s ňou. Aj keď spadla na kamení. Dodnes má nohu samá modrina.

S prestávkami na občerstvenie sme tú SS dokončili, nahodili ďalšie roadbooky a hybaj ďalej.

SS3 bola na takej pieskovej motokrosovej trati. A zase krížom-krážom a trochu aj po motokrose. Tam hore na lúke som dobre trafil jednu odbočku a bol som na to hrdý. Lebo vyjazdené bolo rovno. Tam ich veľa prepálilo, aj Dadu som musel zhaltovať. No a už som sa na to  tešil v ďalších kolách. Pred tým miestom som vždy pribrzdil a pustil tých za mnou nech idú rovno a my dvaja sme zabočili. Veď aj baviť sa treba.

 

O ďalších SS sa osobitne zmieňovať nebudem. Akurát to že strašne bojovala s tými pražcami a tunelom. Celú železničnú trať v stupačkách. No a to že ma zachránila pred riadnym prúserom. Asi som sa dobre nepozeral do roadbooku a pod veľkým mostom som zastavil nad strašným zjazdom. Bolo to tam vyšmýkané tak som nepochyboval že tam ide trať. No bál som sa spustiť prvý že sa rozbijem a Dada sa bude báť po mňa ísť. Tak som zavelil: „Dada, tadeto sa spusti. Ale veľmi opatrne! Je to strašne strmé!“ No ona s kľudom hovorí: „To čo robíš? Pozeraj roadbook!  Veď si sa mal stočiť doľava k tej železnici“ pozerám do roadbooku a naozaj. Ale ten vjazd do húštiny vôbec vidieť nebolo.

 A v cieli mi dvaja špičkoví jazdci vravia že tam dole vpálili a keď zistili že tudy cesta nevede, tak to naspať nemohli vyjsť. No akosi sa im to nakoniec podarilo.

Veľa sme toho za ten jeden deň zažili. To sa nedá zažiť na kantráči ani na endure. Preto sa mi rally páčia. A táto obzvlášť. Išiel som spolu s Dadou a tým pádom som rezignoval na výsledok. Dokonca som si za ňou dovolil zhodiť ľavú rukavicu, zobrať mobil do ruky a zatiaľ čo pravá ťahala za plyn tá ľavá schytila mobil a Dadu natáčala. Tak vznikli celkom pekné videá. Len po tých pražcoch a v tuneli to bohužiaľ nešlo. Dada prišla do cieľa celá zmorená no bola rada. A to že keby vedela čo ju čaká že by nešla tak to jej prvýkrát verím. Ale bojovala. Aké však bolo nakoniec naše prekvapenie keď sa Dada vo výsledkovej listine ocitla pred dvoma lídrami súťaže a na tretieho mala stratu iba zopár miest. No a ja samozrejme 50 minút za ňou. Nevadí!

A najlepšie nakoniec: v cieli som zobral peňaženku že zaplatím za kofolu a v nej – tie kocky ktoré mi chýbali pod Dadin roadbook. Ale aj tie zdrhovačky aj všetko ostatné na motorke fungovalo. Len tá spojka. Chudinka, cez rýchlosť to nechcelo dobre štartovať a keď zaradila, tak ju to ťahalo, že nemohla ani nastúpiť. No aj s týmto sa vyrovnala. Nie však ja, lebo na kantráč v Žaškove si tú spojku budem musieť konečne vymeniť. Ešte si spomínam ako sme zošokovali ostatných jazdcov a možno aj pumpára keď Dada vytiahla z rupsaka flaštičku z Jägermeistra a liala do nádrže. To sme si však takéto fľaštičky vypýtali v bare aby sme v nich mohli nosiť olej na miešanie s benzínom.

Tak toto je prvá reportáž z nejakej súťaže alebo z rally kedy nehrám hlavnú úlohu. No o to viac zážitkov máme, tie napísané aj veľa tých nenapísaných. Veď všetky zážitky sa tu násobia dvoma.